Autor je filozof a bývalý člen Európskeho parlamentu
Nuž debata sa rozbehla presne tak, ako sa pri hymne má. Rovnako zdvihla vášne aj „pomlčková vojna“, keď sa formoval názov štátu, vtedy ešte toho česko-slovenského.
Rovnako vášnivo sa diskutovalo o novom štátoprávnom usporiadaní a pri delení republiky sa spoločnosť doslovne polarizovala na tých za samostatnosť a tých za spoločný štát.
Tí za samostatnosť boli v očiach tých za federáciu nacionalisti a separatisti a pre tých za samostatnosť boli zasa federalisti protinárodní čechoslovakisti – a prívlastky sa takto na oboch stranách mohli reťaziť do nekonečna.
Polemika nikdy nezaškodí
Pravda, hymna nespôsobila až takú vlnu vášní, ale v skutočnosti ani nebolo jasné od počiatku, čo sa to vlastne deje.
Meníme hymnu, alebo len jej aranžmán a predvedenie? A kto to vlastne mení? Akosi ani nevieme, či iniciatíva vyšla z ministerstva kultúry alebo od hudobníka Oskara Rózsu.
Ministerka Šimkovičová spustila niečo v nejakom rádiu v októbri o „radostnej zvesti“. Žiadne oficiálne rozhodnutie, čo by len vzdialene malo niečo spoločné s kompetenčným zákonom, nevzniklo. Tak sa tým ani nebudem ďalej zaoberať, lebo vzhľadom na to, že neprebehol ani žiaden proces v súlade s ktorýmkoľvek zákonom alebo vládnym nariadením, nijakú novú hymnu ani verziu terajšej úradne, teda zákonne nemáme.
Zaujímavá je však aj debata, ktorá k celému „hymnickému hokusu-pókusu“ prebehla. Časť hudobnej/odbornej verejnosti sa vyjadruje predovšetkým k formálne-kompozičným aspektom. Avšak výrazy ako „je to prekombinované“, „gýčové“, „nedôstojné“ sú len prázdnym hodnotovým odstupom – ale nič neobjasňujú ani nevysvetľujú.
A potom odsúdenie len preto, že sa Oskar Rózsa chápe ako „kolaborant“, preto, že je v jednom vreci so Šimkovičovou a plochozemcom, proste preto, že je Rózsa. Lebo je pravda, že tento hudobník nielen svojimi výrokmi, ale najmä návštevou vybíjaného extrémistu, rasistu a neonacistu Bombica ponoril seba aj svoj „hymnický“ produkt do bahna myšlienkového aj mravného úpadku.
Trochu filozofie dejín
To, čo je pri tvorbe či rearanžovaní hymny podstatné, je určite zladenie dejinných motivácií s výrazovými prostriedkami hudby. Dnes zároveň s vedomím, že hymna je už štátnym symbolom, reprezentujúcim národnú jednotu, ale aj občiansku príslušnosť k štátu. (Veď práve preto sa hrá, keď „náš“ športovec stojí na stupni víťazov; a občas sa aj stane, že športovec počas jej hrania urobí nedôstojné gesto, ak chce dať najavo, že sa s politikou štátu nestotožňuje).
Tá posledná úprava, ktorú máme, vznikla pri príležitosti, ktorá je skutočne dejinná: pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
To, že sme – akoby povedali staromilci – „po tisícročnom úsilí o samostatnosť“ prijali za hymnu práve Nad Tatrou sa blýska, vyjadruje prinajmenšom tri zásadné hodnoty: že Slovenská republika nenadväzuje na vojnový Slovenský štát, ktorý reprezentovala hymna Hej Slováci.
Že je právnym aj hodnotovým pokračovateľom Česko-Slovenskej republiky a zachováva preto druhú časť jeho oficiálnej hymny. A že nadväzuje nie na ten mytologický „tisícročný“ zápas, ale na veľké obrodenecko-revolučné hnutie polovice 19. storočia, ktoré spustilo skutočný zápas za formovanie toho, čo pokladáme za samozrejmosť: Slovákov ako národ.
